Fotografie z miesta havárie neďaleko Černobyľu, nám po 25 rokoch pripomínajú, aké nebezpečné sú jadrové elektrárne. Mesto, kde sa to všetko stalo, je aj teraz úplne tiché, predmety ležiace na zemi rozprávajú príbeh, ktorý sa odohral v dňoch po havárii.
Černobyľská havária sa stala 26. apríla 1986, v černobyľskej atómovej elektrárni na Ukrajine (vtedy časť Sovietskeho zväzu). Ide o najhoršiu jadrovú haváriu v histórii jadrovej energetiky. V priebehu riskantného pokusu vtedy došlo k prehriatiu a následne explózii reaktora a do vzduchu sa uvoľnil rádioaktívny mrak, ktorý postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, Východnú Európu a Škandináviu. Boli kontaminované rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie asi 200 000 ľudí. Nehoda zvýšila obavy o bezpečnosť sovietskeho jadrového priemyslu, spomalila na mnoho rokov jeho expanziu a zároveň nútila sovietsku vládu prehodnotiť mieru utajovania.
V sobotu 26. apríla 1986 o 1:23:58 miestneho času (UTC+3) sa vo štvrtom reaktore černobyľskej elektrárne (známom ako Černobyľ-4) odohrala katastrofálna parná explózia, ktorá vyústila do požiaru, série ďalších explózií a roztaveniu jadra reaktora. K príčine havárie prispelo aj to, že bezpečnostné procedúry boli niekoľkokrát obídené. Jednou z príčin bola aj nedostatočná komunikácia medzi vedúcimi bezpečnostnými pracovníkmi a operátormi čo sa týka príkazu vykonať nočný experiment. Navyše, kvôli nedostatočnému vyškoleniu, operátori dostatočne nechápali ako reaktor pracuje pri nízkom stupni reaktivity. Aby mohol byť vykonaný experiment, bolo niekoľko bezpečnostných systémov vyradených z prevádzky alebo ignorovaných.
Následky tejto havárie sú naozaj strašidelné, stačí si pozrieť fotografie na Googly.
Ak vás zaujíma ako došlo k tejto situácii v elektrárni, odporúčam film Nultá hodina na konci článku.
V tomto článku vám chcem ale ukázať, ako to vyzerá na mieste výbuchu a v blízkom okolí dnes.
Vstup do zóny.
Príjazd k jadrovej elektrárni. Masívna stavba s komínom uprostred je sarkofág zakrývajúci štvrtý blok. Radiometer ukazuje 137 mikrorentgenu. Bežná úroveň je 14 – 20.
Model prierezu elektrárne a reaktora. Z dôvodov veľmi zlého stavu sarkofágu, stavaného narýchlo je nutná neustála údržba. Strecha zateká, oceľové konštrukcie sa prehýbajú, pridávajú sa vzpery. Zamorenie je vo vnútri také silné, že robotník tam môže pracovať maximálne 7-20 minút denne. Čudujem sa tým, ktorí tam vkročia…
„Sedemminútoví“ pracovníci. Svoju dnešnú prácu majú za sebou, čakajú na odvoz zo zóny. Ich mesačná výplata je podľa jedného z nich 150 dolárov. S úsmevom dodáva, že za sedem minút denne je to dobré.
Čim ďalej tým viac pribúda na prístroji mikroregentov.
Námestie: Pripjať – gorod atomščikov, pýcha Sovietskeho zväzu, mesto mladých, 48.000 obyvateľov
Hotel „Polesie“ V úplne prázdnom meste je absolútne ticho. Ľudia boli vysťahovaní, zvieratá zabité. Hral som zopár amerických hier, kde bol tento hotel presne vystavaný spolu so známym ruským kolesom, ale poviem vám, táto fotka je oveľa strašnejšia ako samotná hra. Prečo? Pretože je skutočná! Je vidieť, že tu už dlho ničím nepohla ľudská ruka.
Na následujúcej snímke autori týchto fotografií stúpajú na strechu hotela po požiarnom rebríku. Otvára sa pohľad na pusté sídlisko. Na obzore elektráreň (menej ako 2 km vzdušnou čiarou). V dobe, keď došlo k havárii, mohlo takmer celé mesto sledovať ako horí. Ľudia chodili k susedom, ktorí mali okná na „správnu“ stranu pozorovať žiaru nad mestom. Úrady ich uisťovali, že je všetko v poriadku, život ide normálne ďalej. Až o deň neskôr prichádzajú stovky autobusov a začína sa evakuácia. V rozhlase ich upozorňovali, aby si nič so sebou nebrali, že je to len na tri dni. Ľudia im verili. Na jednej strane mesta ešte stále prebieha evakuácia, zatiaľ čo na druhej strane už vojaci v protichemických odevoch vyhadzujú z bytov obsah chladničiek a pátrajú po ľuďoch, ktorí sa rozhodli ukryť a zostať.
Nikto z nich sa už sem nevrátil. Domáce zvieratá a aj tie voľne žijúce spolu s vtákmi boli vystrielané, aby nešírili radiáciu. Už dvadsaťpäť rokov je v meste ticho.
Pohľad na námestie a kultúrny dom Energetik.
Hala kultúrneho domu.
Kinosála – dôkaz, že mesto bolo kedysi plné mladých.
Lunapark: Ruské koleso malo byť slávnostne otvorené 1. Mája, nikdy však k tomu nedošlo.
Autíčka, určite poznáte z detstva.
Hromada lístia pri kolotoči, úroveň tu je takmer taká vysoká ako pri elektrárni.
Paradoxne v dňoch havárie prebiehalo na škole veľké cvičenie civilnej ochrany. Dnes to pripomínajú všade naokolo rozhádzané plynové masky.
Čo robiť pri útok vedeli všetci. S výbuchom reaktora však nikto nepočítal.
Šatňa – „Svetlušky“, tak sa hovorilo evakuovaným deťom z Pripjaťa. Najviac im vraj bolo ľúto topánočiek, ktoré si nechali v škole. V tej dobe totiž v Sovietskom zväze chýbali.
Detské postielky.
Postele pre školákov.
Škola.
Školská knižnica.
Priestory školskej kuchyne.
„Aktuálny“ jedálny lístok.
Upozornenie pre deti, aby si pred jedlom nezabudli umyť ruky.
Telocvičňa.
Hudobná trieda.
Učebňa fyziky.
Heslo na tabuľke sa „mi“ podarilo preložiť ako: „Naše heslo je jediné – učiť sa vlastnej práci …“ Bohužiaľ posledné dve slova už nie sú preložené. Ak by niekto vedel preložiť tento názov lepšie, kľudne napíšte do komentárov.
Ako detekovať radiáciu, ako používať radiometre a dozimetre, toto sa učili už školáci. Ako sa chrániť v prípade jadrového útoku tiež. Bohužiaľ v deň havárie nebolo čím radiáciu odmerať, jediný merací prístroj ostal zavalený sutinami, druhý nefungoval. Viac ich schopných odmerať tak vysoké hodnoty, ako unikali z elektrárne nebolo. Skutočné hodnoty tak zmeral až o deň neskôr generál Pikalov, ktorý prišiel v obrnenom vozidle vybavenom rádiačnou ochranou a dozimetrami.
Vedľa cesty vidieť už zregenerovaný lesík s trávnatým porastom. Niekoľko dní po havárií, tento „zelený park“ úplne zožltol a opadal. 25 rokov potom je tu rádiácia stále vysoká aj v aute!
Pritom stačí iba vystúpiť z auta a radiácia prudko stúpa. Ešte kúsok a prístroj by už nebol schopný odmerať ďalšie hodnoty. Je to najzamorenejšie miesto!
Pri odchode zo zóny ste nútení prejsť kontrolou radiácie, či neprekračujete povolené množstvo.
Tieto snímky určite vo vás vyvolali zvláštny pocit, pretože smutné tragédie zanechajú v každom človeku otvorené myšlienky. Vo mne ostali tieto: Sú vôbec vojny potrebné ? Neprehodnocuje človek svoje schopnosti ? Toto bola tragédia, zapríčinená ľudským faktorom, respektíve z ľudského dokonalého vývoja priemyslu. Ale čo živelné pohromy, ktorým človek zabrániť nedokáže. Nedávno v Japonsku nám naša ZEM, ktorú si vôbec nevážime, opäť raz ukázala, aká je silná.
Dokument Nultá hodina (na youtube nájdete aj v lepšej zvukovej kvalite, ale vo viacerých častiach)
zdroj: fakty - wikipédia; fotografie: internet; Ďakujem všetkým, ktorí mi pomohli s týmto článkom.
