Replay #1: Fahrenheit

Vražda je zlý čin. Vraha je nutno potrestať. Ale čo urobíte, ak ste vrahom vy? Hra Fahrenheit v prvom diely zo seriálu recenzií Replay od Maťa Martáška!

Blíži sa nám leto a s ním neodmysliteľne aj „uhorková sezóna“. Tá platí takmer vo všetkom. Naše televízie opakujú reprízované reprízy repríz rôznych seriálov a pod. Podobná situácia je aj v hrách. Nikto nič neprodukuje, vzhľadom na nízke letné predaje. A tak som sa rozhodol započať nový seriál recenzií s názvom Replay – recenzie hier pre hráčov, ktorým nezáleží na grafických detailoch, ktoré už majú nejaký rok za sebou. Prečo? Pretože niekedy sú staršie hry lepšie ako tieto nové. Ako prvú hru som vybral Fahrenheit. Tak poďme na to.

Úvodom

Kedysi v rokoch 90.-tych existoval herný žáner, ktorý by sme nazvali asi ako interaktívna adventúra. Bola to v podstate hra, kde neboli sekvencie programované, ale hrali ich skutoční herci. Spomeniem napr. Phantasmagoria. Žáner zanikol príchodmi 3D a novými technológiami. Ich potenciál bol však v hutnej inter-aktivite s okolitým prostredím, nebolo to klasické Point and Click. A náhle prišiel Fahrenheit.

Temný krimi thriller, ktorý sa zjavil ako blesk z jasného neba trhal rebríčky úspešnosti. Francúzske štúdio Quantic Dream si tým spravilo meno a my sa v Replay pozrieme, čím bola hra tak skvelá, a prečo sa oplatí zahrať si ju ešte raz.

Fahrenheit začína v temnom zasneženom New Yorku tesne pred začiatkom nového milénia. Hlavná postava Lucas Kane začína svojím podmanivým hlasom rozprávanie svojho príbehu. Lucas Kane si od večere v reštaurácii zájde na tolaetu. Tu upadne do zvláštneho tranzu, posadnutia, pri ktorom vidí čo robí, ale neovláda sa. Svojimi očami vidí vraždu a aj páchateľa – seba. Lucas prichádza k sebe, nastáva panika, depresia a beznádej. Práve niekoho neznámeho zavraždil na toaletách. Prečo? Kto ho ovládol?

To už sa ale obrazovka predelí, kamera v reštaurácii sa zameria na policajta vstávajúceho od stola a chystajúceho sa na WC. A teraz je na vás, kam s konope. Nutno dodať, že každá akcia vyvolá reakciu. Skryť telo a utrieť dlážku od krvi je nutnosť. Inak nestihnete ujsť a je Game Over. Skryť nôž, umyť ruky a pomaly a kľudne k svojej večeri. Zaplatiť a ujsť. Kamera stále sníma aj policajta, ktorému sa niečo nepozdáva a telo nájde. Ale je na Vás, ako dlho mu to potrvá. Výnimočnosť hry spočíva v tom, že vás nehodnotí hra, ale vy sám. Hneď druhá kapitola je na rovnakom mieste, len neskôr…

„Things are never quite what they seem. We think we understand the world around us, but we really only see the outside. What it seems to be.“

Na miesto činu prichádza detektívne duo Carla Valenti a Tyler Miles. Začínate vyšetrovanie, medzi postavami ľubovolne prepínate a vypočúvate policajta, nachádzate dôkazy, ktoré ste tam pred tým ako Lucas skryli. Ak ste niečo vynechali (zaplatiť, niečo skryť…) tak sa to práve tu odrazí – čašníčka vás opíše ako sympatického no nervózneho, prípadne ako nevychovaného lebo ste nezaplatili. Policajt zas poukáže na chladnokrvnosť, ak ste stihli úplne všetko.

Dve dejové línie sa rozvíjajú a niekoľko krát aj pretnú. Lucasa zaujíma, čo sa mu stalo, je vydesený a má strach. Carla je cieľavedomá a samostatná žena, odhodlaná prípad vyriešiť. Tyler je černošský týpek, ktorý život neberie až tak vážne, no je veľmi schopný detektív. Postavy, či už hlavné, alebo vedľajšie, sú napísané veľmi dobre. Majú svoju hĺbku, svoj charakter, minulosť a zžijete sa s nimi.

Dobre je vyriešený systém života. Ten reprezentuje akási stupnica nálady. Skrátka – po vražde klesne Lucasova nálada z „Uvoľnený“ na „Deprimovaný“. Aby si ju doplnil, potrebuje vykonávať nejaké činnosti. Napríklad druhý deň po vražde vo svojom byte. Náladu zlepšuje interakcia s predmetmi – dať si raňajky, pustiť si hudbu, ošetriť si rany, napiť sa whisky. Ale sú aj akcie ktoré naopak náladu zhoršia – ak sa napijete Whisky viackrát, zazriete zavraždeného v zrkadle, zhltnete lieky. Takýmito interakciami je hra doslova prešpikovaná, a platí pre všetky tri hlavné postavy.

Dej je občas zdramatizovaný aj minihrami. A to veľmi nápadito. Napr. Lucas môže svojej priateľke zahrať na gitaru, čo potom vedie k inak skrytej možnosti mať s ňou sex (odmena od tvorcov asi :D ), alebo boxerský súboj medzi Carlou a Tylerom, basketbal na policajnom ihrisku a mnoho iného. Minihry majú rôznu podobu – či už je to hra, strelnica alebo ovládanie dychu a srdca Carly, ktorá trpí klaustrofóbiou a musíte ísť do pivnice po dôkazy…

Jedno majú takmer všetky spoločné – váš úspech závisí od správneho stlačenia dvoch tlačidiel, ktoré vám hra ukáže. Zobrazia sa vám dva kruhy, každý po 4 tlačidlá – ľavý sa ovláda šípkami a pravý šípkami na numerickej klávesnici. Je to pomerne jednoduché, no je očividné, že hra mala svoje základy na konzolách.

Fahrenheit je ako skvele napísaný seriál. Chová sa ako seriál, kamera je filmová, napätie buduje postupne, ako rozplietate nitky desivej pointy deja. Postavy si naozaj zamilujete, atmosféru hry takisto. Rozoberať grafiku nemá veľmi význam, je to už takmer 10 ročná hra, no na svoju dobu bola veľmi pekná. To však ani nejako nepotrebujete pri takejto hre riešiť. Ak vás zaujme, už vás nepustí.

Má dokonca niekoľko koncov, v závislosti od vašeho konania v hre. Temná a atmosférická hudba opantá vaše zmysly, záhada vám nedá spať. Je obrovskou škodou, že hra nikdy nemala pokračovanie, port z PS2 a PC bol odvedený slušne, no kompatibilita Windowsov s Fahrenheitom je mizerná. Preto ju už na novšom OS ako WIN XP nepustíte. Ja sám som 4 hodiny pátral po možnosti spustenia na Win 7 no márne. Ak však niekde máte starší systém, prípadne Virtual PC, touto hrou nič nepokazíte. Vôbec nepreháňam, ak poviem že je to dodnes ničím neprekonaná adventúra na PC.

P.S. Fahrenheit je momentálne v obchodnom reťazci Tesco za pár €… :)