Masívna reklamná kampaň valcuje pozornosť hráčov, ktorí s úžasom sledujú nástup nového kráľa na herný trón – je tu Bioshock Infinite.
Predslov
Čo je ľudstvo ľudstvom, vždy tu boli nejaké diela. A mnohé z nich ovplyvňovali, alebo ovplyvňujú ľudí, názory či dokonca celú svoju éru. Boli niečím, čo tak utkvelo v pamäti národa vtedajšieho i dnešného, že sa na ne nedá zabudnúť. Či už sa jednalo o obrazy, hudbu, či modernejšie filmy – vždy to nechalo stopu. Vždy sa jednalo o niečo nečakané, čo napokon získalo štatút kultovosti. Od nástenných malieb, cez staroveké písma, stredoveké obrazy, novovekú hudbu po moderné dejiny filmu a konečne aj hier. Pretože aj u hier platí, že z času na čas príde niečo, čo tak prekvapí, zarazí a zoberie dych, že sa to stane kultom. Spomeniem ako príklad hru Fahrenheit, alebo kultového Hitmana či Tomb Raidera. Ale naozaj „dielo“ prišlo v roku 2007.
Pamätám si ako včera, keď som dostal do rúk hru Bioshock s tým, že som ani nevedel čo to je. Level, Score ba dokonca vtedy ešte aj časopis Hráč dávali hodnotenia 10 z 10. Keď som hru nainštaloval, pochopil som. Bioshock bola akčná balada o utopickom megalomanskom sne – mesta Rapture, ukrytého pod ľadovými vodami Atlantiku. Mesto, kde mali nájsť útočisko najlepšie mozgy sveta – umelci, inžinieri, vedci, lekári. Lenže poznáte to – cesta do pekiel je dláždená dobrými úmyslami… Jedna cesta dnu aj von.
Na samom začiatku ako preživší leteckej havárie prichádzate k desivému majáku uprostred oceánu, zabuchnú sa za vami dvere, spustíte sa ponorkou do vody a v ten moment sa vám otvára Rapture, v celej svojej kráse a desivosti. Utopické mesto zažilo občiansku vojnu, to čo ostalo z obyvateľov, sú len beštiálni krvilační a brutálni ľudia, ktorí následkami uzavretia a mutácie zošaleli. To všetko pod rukou dirigenta tohoto šialeného orchestra – stvoriteľa Raputre Andrewa Ryana.
Prečo to spomínam – Bioshock a mesto Rapture sa stali kultom. Tvorcovia priniesli svetu tie najzaujímavejšie a zároveň najzvrátenejšie existencie – Sadistického plastického chirurga a zubára v jednom dr. Steinmana, genetičku z koncentráku Osvienčim Brigit Tenenbaum, šialeného umelca Sandera Cohena, pašeráka a sadistu Franka Fontainea a mnoho iných, ktorí sa tu dopúšťali desivostí a genetických mutácii na obyvateľoch a najkrutejšie počínanie si odniesli malé dievčatká. Na tento kult skúšala nadviazať Bioshock 2, síce výborná hra, no už menej než predchodca. A dnes, po mesiacoch čakania, obrovskej kampani – Bioshoick Infinite.
Zapínam hru, plný očakávania. Všetko začína paradoxne na mori. Rok 1912, pobrežie Maine. Sme na člne, noc a búrka nad nami. Smerujeme nevedno kam a nevedno načo. Vlastne vieme – pátrame po malom dievčatku. Ale kde je? Už viem aj, kam ideme. Z temnoty pred nami sa vynára maják a mne nedalo sa nepousmiať nad týmto začiatkom. Noc, búrka, maják – presne ako v Bioshocku 1 :) Náhle však ostávame sami, čln odchádza preč a teda vstupujeme do potemnelého majáku. Rozmýšľam čo tu asi nájdem, je tu tma a hrá tu hudba akoby len umocňovala tú zvláštnu atmosféru, kde niečo nebezpečné visí vo vzduchu. Doslova. Nejdem prezrádzať čo nájdete v majáku, ale na samom vrchu sú tri podozrivé zvonce. Keď zacengáte správnu melódiu, začnú sa diať veci. Otvorí sa akási kapsula s kreslom, kam sa posadíme a náhle všetko okolo prestáva existovať…
One man vison, mankind salvation
Až doteraz to bolo takmer presne ako v Bioshocku 1, no nastáva prekvapenie – nejdeme pod vodu, ale do vzduchu! Po lete pristávame na prazvláštnom mieste, všade naokolo sochy, kostolný chorál a nápisy že sme v nebi. Vitajte v meste Colombia, postavenom vo vzduchu, stojacom na obrovských vzduchových platformách, ako vzducholoď. Po prijímacom ceremoniáli sa ocitáte najprv v mestských záhradách a následne v meste samotnom. Žasnem nad tým, čo vidím. Slnkom zaliate námestie, ľudia s deťmi, ohňostroje, stánky s občerstvením, živá hudba a mnoho iného. „What the f…?“ pýta sa hlavný hrdina a ja s ním.
Čo je to za miesto? Všade naokolo plagáty propagujúce vieru, produkty Colombie no hlavne Otca Comstocka, samozvaného proroka zeme zasľúbenej, strojcu tohoto mesta. Chvíľu sa tak prechádzam, skúšam si aktrakcie a prichádzam do parku, kde je práve losovanie. Vyťahujem číslo 77 a vyhrávam. Počkať… čo vyhrávam? Odpoveď je desivá – dostávam možnosť ako prvý hodiť do dvoch hriešnikov priviazaných na pódiu odsúdených na smrť. „What the f…?“ počujem znova a keď sa chystám hodiť, policajt nás drapne za ruku a zreve že som diabol, na ruke mám značku „AD“… Čo to znamená? Nestíham zisťovať lebo presne v tento moment začína peklo…
Audemus patriam nostram defendere
Všetko okolo je ako z rozprávky, je to obdobie pred prvou svetovou vojnou. Práve táto rozprávkovosť je až paradoxná voči tomu akých desivostí budete svedkami. Zabudol som predstaviť hrdinu – Booker DeWitt, bývalý agent u Pinkertona, dnes súkromné očko. V Columbii nepriateľ č. 1, False Shepard ako vás budú oslovovať. Je to zmena oproti predchodcom, kde ste boli postava bez mena a teda všetky rozhodnutia ste boli vy, nie herná postava.
Hra ako taká v mnohom už od začiatku nadväzuje na predošlé sestry. Ostal princíp kombinovaného boja, zbrane a mutácie alebo čo to je. Sú to nejaké toniká ktoré vám dodajú schopnosti vrhať plamene, konvertovať prístroje a tým ich poštvať proti miestnym alebo aj zoslať na niekoho krutú smrť vranami. Takmer všetky majú aj sekundárny mód, aby sa bojovalo rozmanitejšie. Kladením pascí, presným mierením a postupným vylepšovaním jednak zbraní tak aj špeciálnych schopností sa postupne stávate ťažko poraziteľným. Spočiatku to pôjde pomaly, keďže útoky Vigormi (tie špeciálne schopnosti) odoberajú dosť síl. Ubudlo však hackovanie strojov, automatických streleckých veží a pod. čo dávalo v boji veľkú výhodu. Síce na ne použijete Vigor ale je to len na krátky čas. Veľmi dôležitá vec je vaša prvá zbraň – niečo s trojzubcom na konci :D ktoré slúži na efektné no drsné rozpáranie nepriateľa ale zároveň aj na presun medzi vzdušnými platformami zachytávaním sa na hákoch. Vaše pátranie po dievčine Elizabeth pokračuje.
„The Lord forgives everything, but I’m just the prophet… So I don’t have to.“ ? Otec Comstock
Mesto Columbia, vždy zaliate slnkom je poskladané z mnohých budov a samozrejme bolo by zbytočné vodiť vás po kdejakej barabizni. Dostanete sa však na miesta, ktoré sú desivé, surrealistické a takmer nepochopiteľné. Napríklad na začiatku hry sa dostanete do Klubu vrán, kde vás privíta socha Thomasa Wilkesa Bootha v nadživotnej veľkosti. Ak neviete, bol to muž ktorý strelil Abrahama Lincolna do hlavy. Apropo Lincoln je tu zastúpený na obrazoch ako zlý diabol, zatiaľ čo Otcovia zakladatelia (americké dejiny) Washington, Jefferson a Franklin sú vzývaní ako bohovia. K tomu všetkému si pripočítajte stoly plné zhnitého jedla, kde hodujú desiatky vrán, čudné rituály mužov v kapucniach a napokon aj mučiareň, kde sa stávate svedkami desivej popravy. Hotový raj vo vzduchu…
Lenže ako je možné že o vašom príchode vedia? Ako to že otec Comstock vie že prídete, vaše dlhy v kartách taktiež pozná a pozná aj značku na vašej ruke. Ako je to možné? Kto sa tu zahráva s našim osudom? Prečo vás spájajú s odbojovou skupinou Vox populi? Otázky ktoré hra pokladá v samom začiatku. Dôležité je aj to prečo sa vás silou mocou snaží držať od „ostrova“ kde by mala byť dievčina Elizabeth. Dorazením na ostrov sa vynorí viac otázok ako odpovedí. Je jasné, že s týmto „rajom“ niečo nieje v poriadku.
„We all make choices. But in the end, our choices make us.“
Rozplietaním nitiek zla v raji strávite nejaký čas, uchvátia vás scenérie a štýl prevedenia hry. Zatiaľ čo Rapture bolo dizajnované v štýle Art Deco, Colombia je dizajnovaná v Neoklasicizme, miestami mi to s parnými strojmi a oblečením nepriateľov pripomínalo až Steampunk.
Hudba je krásne dobová, hrá z gramofónov, rádií a aj z ampliónov vonku pomedzi varovania obyvateľstva, že ste tam. Oznamovanie informácií zvukovými nahrávkami sa uchytilo už u predchodcu tak prečo nie aj tu? Tak ak ste pozorní, natrafíte na nahrávky obyvateľstva o tom ako milujú svojho Proroka, ale napr. aj rôzne nespokojné reakcie na život tu v Columbii. Spolu tak dotvárajú obraz celej tejto bizarnej spoločnosti. Ak porovnám nový Bioshock so starými, rozhodne tu chýba tá tiesnivá klaustrofobická atmosféra mesta Rapture, kde ticho bolo prerušované len vŕzganím konštrukcie, presakovaním vody a hlasom šialeného obyvateľstva. Spievajúce automaty na predmety bliakajúce hnusne otravnú pesničku ani radšej nespomínam :D
Colombia je živšia, miestne obyvateľstvo je živé a normálne, súperi (až na výnimky) sú poväčšinou ľudia. Vonku je krásne počasie, čo dáva vyniknúť grafike. Tá je vyslovene pekná, nie sú to žiadne ultramoderné grafické orgie, no rozhodne to hre neškodí. Práve naopak. Ak by som niečo vytkol tak jedine modely postáv sú na trošku… zaostalejšej úrovni. Inak je to tak ako to má byť, krásna obloha, pekné svetelné a iné efekty, nespokojný som bol len so stvárnením krvi, a tej si pri brutálnych finišoch nepriateľov užijete až až. Pripomínalo mi to legendárne fatality v Mortal Kombat – niekoho podpálite a on vám pred očami zhorí, alebo mu doslova odtrhnete hlavu… Toto je ten svet paradoxu – brutálnosti v rozprávkovom prostredí.
Či chcete, alebo nie, pôvabnú modrookú Elizabeth si zamilujete na prvý pohľad. Je to taká čistá duša nepoškvrnená hnusom mesta Columbia. Práve ona je stredom pozornosti hry i vás. Elizabeth vám bude aj užitočná, v kľudnom stave vám zbiera peniaze a odomyká zámky, ak máte nástroje, no a v boji vám zasa behá a zoženie vám náboje. Je fajn, pretože vám nikdy nebude zavadzať, sama sa kryje, nikde nezaostáva. Pomôže vám hľadať sejfy s drahocennosťami alebo aj lúštiť tajomné šifry na stenách, písané odbojovou skupinou Vox Populi. Hra vám bude dokonca predkladať rôzne rozhodnutia, od tých menších, po tie dôležité. Ale dobré je vedieť ktoré je ktoré, pretože v konečnom dôsledku sa aj tak budú všetky vaše rozhodnutia prehodnocovať. Vyberiete Elizabeth prívesok s klietkou alebo s vtáčikom? Jednoduché rozhodnutie… ale ostane to tak?
Bioshock Infinite je veľké dielo, ťažko povedať či má na to byť kultovým, ale rozhodne si zaslúži pozornosť ktorá je mu venovaná. Masívna reklamná kampaň valcuje pozornosť hráčov už dlho a je skvelé vidieť, že tvorcovia sa neoháňali prázdnymi rečami. Je už len na vás či sa necháte vlákať atmosférou Columbie, desivými tajomstvami mesta, alebo krásne modrými očami Elizabeth. Bioshock je pojem ktorý sa jedného dňa ocitne v učebniciach a každý, kto premrhal čo i len jediný diel by to mal rýchlo dohnať. Hernej scéne sa totiž práve na trón vrátil kráľ. Dámy a páni – Bioshock Infinite.
Plusy
- ufff tých je veľa….
- strhujúci dej
- dokonalé spracovanie
- rozprávková grafika
- premyslenosť do najmenšieho detailu
- návykovosť
- hudba
- dabing
- design hry
Mínusy
- trocha lepšie modely a animácie postáv by neuškodili
- krv vyzerá ako lekvár
Trailer:
Gameplay:
