Facebook pri mazaní účtu vyvoláva emocionálny nátlak

Dovolím si začať vetou: „Každý, kto brázdi internet, pozná Facebook.“ a dodať: „Každý, kto ho pozná, je tam.“ Sú teda úplne zbytočné dve veci: (1) hovoriť o tom, čo Facebook je a (2) radiť užívateľom, ako sa tam prihlásiť.
Mucha na lep sadne ľahko, ťažšie sa z neho však vyslobodí – ak vôbec.

Toto boli slová Igora Cagáňa, ktorý napísal článok o tom, ako na vás facebook pôsobí a vyvoláva emocionálny nátlak počas mazania vášho účtu. Ďalej pokračuje:

Prečo by sme sa však mali z tak fantastickej siete ako Facebook vôbec chcieť vyslobodiť? – veď Facebook nám predsa nezištne pomáha spojiť sa s priateľmi po celom svete a zdieľať s nimi svoje pocity a najnovšie „pikošky“ o sebe, či už vo forme lyrických slovných dojmov, fotografií, videí, internetových odkazov, ap. Facebook nás vlastne robí slobodnými.

Alebo nie?

Zástancovia zmazania vlastného účtu na Facebook-u zvyknú argumentovať stratou súkromia, rizikom úniku osobných informácií, cenzúrou politicky a inak nekorektných názorov, prípadne možnosťou zneužitia Vášho mena – ktoré sú spojené s existenciou Vašej virtuálnej identity na Facebook-u.

Ja uvediem iba jeden, a to úplne prozaický argument, prečo svoje konto na Facebook-u zmazať, a to raz a navždy. Keď sa totiž rozhodnete skutočne Sieť opustiť, tá má pripravenú pavučinu technických spomaľovačov, zmluvných procedúr a emocionálnych apelov, ktorá má za účel Vás do Siete „dobrovoľne nasilu“ vrátiť späť.

Neviem ako Vám, ale mojej generácii, vychovanej na Matrixe a románe 1984 by už len z tejto skutočnosti mal behať mráz po chrbte a v hlave strašiť myšlienka: Prečo Sieti natoľko záleží, aby ste v nej zostali, keď niektorých nepohodlných na druhej strane Sieť odpája sama od seba?

Ak si myslíte, že táto moja otázka je priveľmi sugestívna a sám Vás ňou chcem dotlačiť k odpovediam, ktoré chcem počuť, nechám Vás presvedčiť sa samých na vlastné oči – a tí odvážnejší sa môžu presvedčiť aj na vlastnej koži…

Poďme teda na to

Jedného krásneho dňa som si (z rôznych epických dôvodov) povedal: „Dnes je pekne, dnes by to šlo,“ a vbehol som do nastavení môjho účtu. Hneď na prvej karte úplne naspodku figurovala ponuka „Zrušiť účet“. Usilujúc sa o psychickú vyrovnanosť a stabilitu hodnú slovenského muža európskych kvalít, dva razy som sa zhlboka nadýchol a klikol som – prvý raz vedľa – to som sa iba skúšal. Znovu som sa nadýchol, a teraz som aj zavrel oči… na druhý raz som už trafil ponuku „Zrušiť“.

Keď som si myslel, že najťažšie emocionálne vypätie mám týmto osudovým klikom za sebou a že od zajtrajšieho dňa sa radikálne zmení môj život k horšiemu, vyvalili sa na mňa fotografie mojich priateľov a nad každou bol nápis „Budete chýbať Tomášovi“, „Budete chýbať Natálii“, „Budete chýbať Dominike“, „Budete chýbať Marianne“ či „Budete chýbať Marekovi“. Peklo vypuklo už dnes, iba pri pomyslení na to, čo všetko môžem stratiť (vyše 500 kontaktov), keď opustím Sieť. V tom momente mi vyhŕkli slzy.

Ako to len môžem Natálii alebo Dominike či Mariane spraviť? – v duchu som si vyčítal. Veď určite za mojou zrušenou virtuálnou identitou v Sieti preplačú na svojich nástenkách a vo svojich komentároch celú abecedu!

Keď som pomedzi prúd slaného slzenia hľadel na tie fotografie, ktoré mi Sieť pred zrušením účtu šplechla do očú, uvedomil som si, že sú tam iba také snímky, na ktorých som s krásnymi ženami (všeobecne s opačným pohlavím) či väčším počtom priateľov okolo mňa. Sieť mi pri poslednom odchode neponúkala náhľad na tie fotografie, na ktorých som bol odfotený sám – a verte, tých narcistických s emo účesom, ktorý mi prekrýval jedno oko a s riňavou vaňou v pozadí som mal plné albumy. Keby som sa v tej chvíli pozeral sám na svoj ksicht – verte, bez mihnutia oka by som v mazaní svojho účtu nemilosrdne pokračoval. Ale ako by som mohol teraz, keď tam bola ona, a ona, a on, a oni… všetci moji?! Spomínal som na všetky tie stránky, ktoré sme spoločne s Dominikou označili „Páči sa mi to“ a na všetky tie hromadné skupinové správy, ktoré sme spolu s Marekom dostávali do našich schránok.

Mal som sto chutí všetkým tým ľuďom napísať list na rozlúčku, zaželať im šťastný život na Sieti bezo mňa, a tak podobne. Sieť myslela aj na to a pod každou fotografiou mi ponúkla modrý odkaz: „Poslať správu používateľovi.“

Ani sám neviem ako, ale podarilo sa mi napokon odvrátiť zrak od fotografií, ktoré vo mne evokovali moje spomienky na život v Sieti. „Zíde z očí, zíde z mysle“ – hovorí sa, a teraz to i fungovalo a ja som po niekoľký ďalší raz našiel v sebe odvahu pokračovať v mazaní svojej identity v Sieti.

Sieť odo mňa o riadok nižšie pod fotografiami žiadala, aby som jej prezradil, prečo sa chcem od nej odpojiť. Hneď v prvej ponúknutej možnosti mi Sieť zároveň ukázala svoju iluminujúcu dobrotivosť božskú, keď v nej stálo: „Toto je len dočasné. Vrátim sa späť.“ – Ako by mi kameň padol zo srdca, keď mi Sieť vnukla, že odpojiť z nej sa dá aj dočasne. Dokonca, ak by som mal problémy so súkromím, s bezpečnosťou či ovládaním, Sieť ma teraz odkazuje na všakovaké príručky a manuály, ktoré mi majú pomôcť môj problém vyriešiť,moje pochybnosti odstrániť, a tým zabezpečiť moje pokojné hovenie si v Sieti i po ďalšie dni globalizačných procesov na planéte Zem.

Možností ponúknutých Sieťou bolo celkom osem – nenáročný by si iste dačo pochuti vybral. Ale keďže ja som bol vždy „fajnšmeker“ osudom prinútený dopisovať vysvetlenia mimo systémom ponúknuté kolónky a rubriky, musel som aj v tomto prípade zvoliť možnosť „Iné“ a napísať svoj vlastný dôvod, podobne ako som kde-kade po okrajoch tlačiva na úrade práce vypisoval vysvetlenie, prečo som predčasne ukončil vysokú školu a poťažmo, prečo som sa rozhodol pokaziť Kaníkom nastavené ukazovatele nezamestnanosti vtedajšej Ficovej sociálnej vláde, ktorá ich zobrazovanie napriek silným rečiam vôbec nezmenila, a prakticky žiť nezamestnaním sa.

S vysvetlením som sa poponáhľal, Sieti som napísal všetko tak, ako ma to tiesnilo pri srdci (viď na obrázku vyššie) a so starým sovietskym heslom na perách „Nie, radšej knihu!“ som odvážne klikol na „Deaktivovať môj účet“. Prezieravo som však nechal neoznačenú rubriku „Vypnúť prijímanie e-mailov z Facebook-u“, lebo ako stálo v poznámke „Aj po deaktivácii účtu vás priatelia môžu pozývať na podujatia, označovať vás na fotkách alebo vás žiadať o členstvo v skupine.“ – a ja som si tak prezieravo chcel zachovať prehľad o Sieti, aj keď už budem stáť mimo ňu, respektíve, takto prezieravo to vymyslela Sieť, aby som zostal v jej dosahu, aj keď už budem oficiálne stáť mimo ňu.

Nasledovali formality ako zadanie hesla.

Či bezpečnostné overenie.

Keďže pochádzam z „málopodnetového prostredia sociálne odkázaných spoločenstiev“ a na chajde mám veľký satelit, aby som chytil aj rakúske PRO7, ale neviem čítať, – overovací kód som si nechal prehrať vo zvukovej verzii. Aby som dačo vôbec počul, musel som však svoju družku Araňku okríknuť, aby utíšila tých dvanásť malých vrieskajúcich poukážok na štátne dávky, ktoré vznikli, keď som jej robil lásku.

Každopádne, overenie hesla a zadávanie bezpečnostného kódu mi poskytlo dve ďalšie príležitosti zaváhať pri rušení môjho účtu v Sieti.

Navyše, táto dráma zvaná rušenie účtu na Facebook-u, akoby nemala konca-kraja. Mysliac, že je po všetkom, ma dobrotivá Sieť po tom, čo som svoj účet zrušil – alebo aspoň ako som sa domnieval – utešila hláškou:

„Na znovuaktivovanie tvojho účtu sa prihlás s tvojím starým prihlasovacím emailom a heslom. Budeš môcť využívať stránku, ako si bol zvyknutý. Tešíme sa na váš skorý návrat.“

Ako dopadla celá situácia ohľadom zrušenia účtu nájdete na Beo.sk