Pred pár rokmi som sa nad týmto príslovím veľmi zamýšľala, no vôbec som mu nerozumela. Až raz, keď som sa vďaka štúdiu španielčiny ocitla práve v Španielsku. Zrazu som chcela pôsobiť čo najšpanielskejšie a robila som preto všetko. Chcela som prepletať jazykom ako temperamentní Španieli , hovoriť tou nádhernou melódiou a prízvukom, rýchlo a ľahko. Časom sa mi to aj (takmer :D) podarilo a bola som na seba hrdá, že rozumiem všetkému, čo na mňa ľudia vybafnú, a že viem povedať všetko čo povedať chcem a moja slovná zásoba mi dovoľuje sa vynájsť vo všetkých situáciách. Super pocit!
Uvedomila som si však jednu zásadnú vec. Na to, aby som dokonale hovorila cudzím jazykom som musela stratiť kúsok svojho pôvodného ja a prijať kúsok inej mentality a kultúry. Používať iné nadávky, iné príslovia, iné zaužívané frázy, inú melódiu, iný prízvuk, iné gestá, iné všetko.
Zrazu som si na všetko španielske začala tak trochu nárokovať a o všetko som sa zaujímala. Už som sa necítila tak stopercentne Slovenkou. A verte alebo nie, nebolo mi to ani trochu ľúto!!!
Pred príchodom domov, som si vôbec nevedela predstaviť ako mám na Slovensku prežiť bez španielskeho jedla, vína, zábavy, televíznych programov, novín a ľudí.
Ešte že existuje cudzojazyčná literatúra, internet, kurzy salsy, španielske bodegy roztrúsené po slovenských mestách a kníhkupectvá s knihami v španielčine
Teraz tomu prísloviu už naozaj rozumiem. Táto skúsenosť vo mne prebudila nového človeka. Človeka s novými záujmami, temperamentom, priateľmi a hlavne s väčším rozhľadom i nadhľadom.
Určite nie som jediná čo zažila takéto „znovuzrodenie“, aké máte skúsenosti vy?
