Lásku milujúcich sa ľudí nečakane prekazila diagnostikovaná rakovina prsníka. Fotografie, ktoré zvečnil Angelo Merendino ostanú navždy niesť silu tohto príbehu a budú symbolizovať dôležitosť zdravia v našom živote.
Niekedy vám ukážem na fanstránke značne emotívne fotografie. Teraz je tu celá séria, ktorá však prináša veľmi smutný a pravdivý príbeh.
Nasledujúci text som preložil z pôvodného príbehu, ktorý napísal Angelo.
Boj s rakovinou prsníka
Keď som prvýkrát uvidel Jennifer, vedel som to. Vedel som, že ona je tá pravá. Povedal som si, rovnako ako môj otec, keď stretol mamu prvýkrát, „našiel som ju.“
O mesiac neskôr dostala Jen prácu v Manhattane a opustila Cleveland. Pri každej návšteve moje srdce kričalo môjmu mozgu, „povedz jej to!“. Ale nemohol som pozbierať odvahu, aby som ju oslovil. Moje srdce nakoniec zvíťazilo a jednoducho ako školák som jej povedal „Zaľúbil som sa do teba.“ Jenine krásne oči sa rozžiarili a odpovedala: „Ja tiež!“
O šesť mesiacov neskôr som zbalil svoje veci a odletel do New Yorku so zásnubným prsteňom vo vačku, ktorý mi tam doslova vypaľoval dieru. Tú noc, som v našej obľúbenej talianskej reštaurácii kľakol na koleno a požiadal Jen, aby si ma zobrala. Neprešiel ani rok a vzali sme sa v Central Parku, obklopení rodinou a priateľmi. V ten večer, sme tancovali náš prvý tanec ako manželia.
O päť mesiacov neskôr Jen diagnostikovali rakovinou prsníka. Spomínam si na ten okamih… doteraz ma ešte neopustil a nikdy nezabudnem, ako sme sa jeden druhému dívali do očí, držali za ruky a hovorili si:
„Sme spolu, budeme v poriadku.“
Slová už boli menej dôležité…. Jedného dňa prijali Jen do nemocnice, pretože mala neskutočné bolesti. Chytila ??ma za ruku, oči mala zaliate slzami a povedala:
„Musíš sa pozrieť do mojich očí, je to jediný spôsob, ako zvládnem túto bolesť.“
Milovali sme sa navzájom každým kúskom svojej duše. Jen ma naučila milovať, počúvať, dávať a veriť. Nikdy som nebol tak šťastný, ako počas tejto doby.
Počas nášho boja sme mali šťastie, že okolo nás bola tak silná podpora. Jen bola v chronickej bolesti z vedľajších účinkov už takmer 4 roky. Keď mala 39 rokov, musela používať na chôdzu „chodítko“. Pobyty v nemocnici dlhšie ako 10 dní, neboli vôbec neobvyklé. Časté návštevy u lekára a doťahovanie s poisťovňami.
Strach, úzkosť a obavy boli neustále prítomné. Bohužiaľ, väčšina ľudí nechce počúvať tieto skutočnosti a tak sme cítili, že naša podpora pomaly mizne. Ľudia predpokladajú, že po liečbe je vám lepšie a že život sa vráti do „normálu.“ Avšak, pre rakovinu nie je nič normálne.
Moje fotografie vám priblížia náš boj, ako sme prežívali každý jeden deň. Rakovina sa začala zobrazovať do tváre mojej ženy. Na snímkach vidíte našu výzvu, obtiažnosť, strach, smútok a osamelosť počas Jeninho boja s touto chorobou. Najdôležitejšie zo všetkého ale je, že ukazujú našu lásku.
Rakovina je v správach takmer každý deň. Ale prostredníctvom týchto fotografií vám dúfam sprostredkujem jej hlbšie porozumenie, úprimnosť, potrebnú vzájomnú starostlivosť a skutočné obavy, aké sme prežívali.
Životný príbeh na fotografiách
