Zachrániť nájdeného psa je takmer nemožné!

Aj keď píšem IT blog, dovolím si zaradiť sem tam nejaký článok mimo tejto hlavnej témy. Napríklad, keď ma v živote niečo zaskočí, ako včera. Našiel som s kamarátmi zatúlaného psíka a aj napriek obrovskej snahe, som ho ne-dokázal zachrániť. Všetci kompetentní dali od problému ruky preč! Ako to celé prebiehalo a kto sa ako zachoval sa dozviete v tomto príbehu.

Cez sviatky nemá byť nikto sám!

Nie je nezvyčajné, že mladí ľudia sa na prelome roka stretnú všetci na chate. Oslávia Nový rok, zabávajú sa, užívajú si. Človek je spoločenský tvor a preto potrebuje komunikovať s inými. Rovnako je to aj u zvierat. Pes, ktorý dokáže priateľstvo, náklonnosť, či dokonca mnohokrát aj oddanosť odovzdať svojmu pánovi, potrebuje dotyk a pocit bezpečia rovnako ako my – ľudia.

Posledný deň, kedy sme boli na chate neďaleko Žiliny (nie viac ako 10 minút cesty) sa zrazu pri vchode objavil chudý, vyziabnutý a celý mokrý psík. Počasie bolo veľmi sychravé a chladné. Z jeho kýchania a smrkania usudzujem, že bol poriadne prechladnutý a slabý.

Aspoň na tú chvíľu sme mu dali meno Albert. Všetci sme ho brali ako bernardína, aj keď to je Bernský salašnícky pes. Bol to už väčší psík, ale na svoje plemeno ešte stále šteňa. Nepovedal by som, že má viac ako 1 rok.

Spozorovali sme, že nie je agresívny a jeho pohľad doslova prosil o pomoc. Hodil som mu preto nejaký chleba s gulášom, čo bol po ruke. Očividne mu chutil, a tak som sa vrátil s chlebom ešte raz. Ako to už býva, keď dáte hladnému zvieratku niečo zjesť, už sa ho „nezbavíte“.

Márne hľadanie kontaktov

Tak ma napadlo, že zavoláme niekoho, kto sa o jeho návrat domov alebo aspoň o dočasné ubytovanie postará. Prvé čo som spravil – som zavolal na informácie 1181. Tam však nenašli v okolí Žiliny nikoho, kto by mi vedel povedať, čo mám robiť.

Volal som preto na infolinku, kde vám kontakty pozrú aj na internete, a tak na čísle 12111 som získal nejaké mená. Bola to pani OrčíkováTimková z útulku v Žiline. Prvé číslo nikto nedvíhal, skúsil som druhé, ktoré zdvihla p. Timková. Najviac ju zaujímala lokalita, čo nie je vôbec čudné. Nebudem predsa volať útulok Žilina, ak som našiel psa v Košiciach. No zostal som zaskočený, keď mi povedala, že sme ďaleko od mesta.

Útulok v Žiline odchyt psov nezabezpečuje, robí to na zmluvu mestská polícia. Pani Timková mi však oznámila, že aj tak mi ho neodchytia, pretože nie som v meste. Musel by som povedať, že sme ho našli v Žiline, prípadne ho nejako dotrepať do mesta a potom zavolať na číslo mestskej polície. Očividne mi pani chcela pomôcť, ale s políciou som nikdy nemal problém a meniť to nechcem.

Nuž napriek tomu som skúsil zavolať na mestskú políciu – 159. Zdvihol mi to hlas so záhrobia, odišiel som na chodbu aby som vôbec niečo počul. Tajomný hlas, ktorý bol na druhej strane ma len počúval, zatiaľ čo ja som vysvetlil celú situáciu. Avšak bolo to presne tak, ako som čakal. Na otázku, či by ho mohli prísť odchytiť psíka, aj keď sme ho našli len 8km od Žiliny, odpovedal stručne: „Nie!“. Náš rozhovor sa skončil ďalšou odpoveďou „Nie“ na moju otázku, či by mi mohol poradiť niekoho, na koho by som sa mohol obrátiť.

Podľa môjho názoru to nie je až tak ďaleko, aby to nebolo možné, ale keby sme im ho dali pred budovu polície, aj tak by odchyt trval pol dňa, kým by to naša byrokracia vyriešila. Aj keď rozumiem, že niektoré veci musia byť jednoducho na zmluve a spísané…

V danej situácii mi to prišlo, akoby som ja bol horúci zemiak, ktorý nikto nechce chytiť do rúk.

Chvíľa rozmýšľania a pár minút surfovania na mobile mi získali ďalšie čísla. Zatiaľ čo som vybavoval telefonáty, pes Albert dostal veľké porcie voňavučkých klobás, gulášu a chleba. Dokonca som sa bol s ním prejsť k rieke, kde všetko poriadne zapil.

Sloboda zvierat bolo číslo, ktoré som vytočil ako ďalšie. V kontaktoch som vybral číslo na pobočku v Žiline. Zdvihol mi to pán, ktorý nevedel absolútne o čo ide, ospravedlnil som sa za omyl a skontroloval číslo ešte raz. Bolo správne, respektíve totožné s tým, čo bolo na webe, usudzujem, že tam majú preklep. Volal som preto do Bratislavy na SZ aby mi poradili.

Pani, ktorej do rozhovoru hlučne brechali psy, mi povedala, že ak mi nedokázali pomôcť ľudia, ktorým som už volal, mal by som to riešiť so starostom obce. Starosta má v obci zabezpečiť odchyt túlavých psov. Ešte spomenula, že útulky majú aj tak všetky „plný stav“ a len veľmi ťažko mi zoberú psa, ktorého som našiel. Spomínala aj poplatok, ktorý by som musel platiť pri postupe, keby som sa rozhodol dopraviť Alberta do miesta útulku.

Nakoniec aspoň nejaká nádej

Už mi nestačila obrazovka telefónu na všetok zoznam čísel, čo som volal. Začínalo mi byť jedno, komu zavolám, kľudne by som aj prezidentovi. Veď všade sú na druhej strane slúchadla len ľudia. Našiel som si na internete čísla na starostu obce Varín. Na niekoľko pokusov mi nikto nedvíhal. Tak sme strávili ďalšie minúty so psom vonku. Bol unavený a líhal si k našim nohám, potreboval dotyk a chvíľu si oddýchnuť. Myslím, že si aj schrupol pred dverami, kým som volal so sekretárkou starostu. Aspoň, že niekto mi to zdvihol.

Vypýtali si na mňa kontakt, že to budú riešiť a ozvú sa mi. Po niekoľkých hodinách, keď sme sa vracali z obce Varín na chatu, pes brechal a strážil ostatných vo vnútri. Normálne som mal pocit, akoby chcel už ostať s nami a odvďačiť sa nám za to jedlo a pomoc. Keď nás zbadal, zasa začal vrtieť chvostíkom a pustil nás dnu.

Na odchode mi zazvonil telefón. Kontrolór z Varína sa ma pýtal na rasu, kde?, kedy? a čo sme so psíkom robili. Všetko som mu (už asi po stýkrát) vysvetlil. Odvetil, že bežne behajú túlavé psy po uliciach. Áno behajú, ale sú to pouličné zmesi, ktoré majú svoje odžité a dokážu prežiť kruté podmienky. Albert, šteniatko, ktoré nemá ešte ani predstavu o tom, kde si má nájsť potravu, však nepatril do tejto skupiny. Kontrolór ma ubezpečil, že na druhý deň (pretože už bola tma) ho pôjde pozrieť a ak ho nájde, tak sa o neho obec postará.

Týmto sa moja cesta k záchrane šteniatka končí. Myslím, že som urobil dosť preto, aby som mu pomohol. Pretelofonoval som takmer 10 eur. Doma mám vlčiaka, ktorý si do svojho revíru nepustí iné zviera, takže zobrať som Alberta k nám nemohol. Ostatní kamaráti boli z bytu, kde by takýto psík tiež nemal moc vhodné miesto. Či sa mu podarilo nájsť svojho majiteľa alebo sa mu mesto postaralo o náhradný domov sa už nedozviem.

Samozrejme týrať akékoľvek zvieratko je neľudské, no nikdy som nebol extra veľký bojovník za zvieratá. Avšak, pri pohľade na tohto „nášho“ psíka som sa musel o niečo pokúsiť. Akurát som sa z tejto situácie dozvedel, že vyriešiť takýto problém je v našom regióne (takmer) nemožné.

  • Dobrovolnicka

    Som dobrovolnickou v Zilinskom utulku a musim potvrdit ze to tak funguje… Varin je bohuzial dalej nez je pisane v zmluve s tym nespravime nic(aj ked by sme chceli). Skoda ze ste nemali moznost zobrat psika blizsie alebo aspon povedat ze ste ho nasli v ziline(ako Vam radila p. Timkova) No aj tak dakujem za snahu a snad psik nasiel cestu domov.
    takze z tejto situacie ste sa mohli dozvediet nie to, ze je to nemozne, skor to ako to funguje a co robit najblizsie.

  • Heeeja

    Tak sme na Slovensku, čo sa dá čakať? 

    Čo je samozrejme smutné. 

  • Razdvatri

    som znechutená z toho,že nikto nepomohol….a Ty si pripíš na svedomie toho psa…dobrá výhovorka,že mám už psa,a ten by bol na neho zlý…. :-(((( ja mám tiež psa,v garzónke,a mala som doma niekoľkokrát zatúlané psíky aj mačky…..všetko sa dá….

  • Silviahiller

    sama mám v jednoizbovom byte v paneláku na 30 tisícovom sídlisku 3 psov.. ak by som našla šteňa a nielen šteňa beriem ho okamžite k sebe ( riešenie oddelenie od jednej miesnosti k druhej , mám jednu klietku a jednu ohrádku pre každý prípad, tak že je ako psíkov oddeliť, v najhoršom som ich popriväzovala o kľučky , či o stoly  s vodítkami aby sa nenapádali , 1 deň riešenia nezabije ani obmedzenia slobody mojich psov…všetky slovenské pološtátne a štáte  inštitúcie čo sa týka záchrany zvierat stoja za HOVNO !!!